Po prílete sme obdržali Transfer karty na ktoré sa neskôr dalo najesť. Celkom rýchlo sa objavila aj pani Hanka ktorá to obdivuhodne vydržala z nervami až do našich odletov.
Do Budapešti sme prileteli niečo po ôsmej a nikto ani pani Hanka nám nevedela povedať kedy odletíme, čo mnohých ľudí dosť znervóznilo.
Po nás ešte prileteli ďalšie 3 lietadlá. Ľudia začali stresovať. Niektorí sa pokúsili opustiť letisko, nebolo však jasné či sa dostanú k svojím batožinám. Nedostali sa. Niektorým sa podarilo dostať preč skôr ako sa to stalo problematickým.
Posádky lietadiel sa odobrali na povinný 11 hodinový odpočinok a mne bolo jasné, že neodletíme skôr ako za 12 hodín.
Nebudem tu popisovať problémy ľudí ktorí mali letieť do New Yorku či Moskvy.
Organizácia zo strany ČSA bola skoro nulová. Nikto nevedel čo sa bude diať a pani Hanka odolávala obkľúčeniu cestujúcimi, avšak pravdepodobne ani ona nevedela a možno len nechcela prezradiť ako sa bude situácia vyvíjať.
Ja som si otvoril lap top a pripojil sa na internet. Po niekoľkých hodinách som mal z môjho lap topu internetovú kaviareň. Americký cestujúci začali posielať e-maily z môjho počítača. Najprv len dvaja a potom ..... nedostal som sa k počítaču až do odletu.
Po 4 hodinách niektorí pasažieri rezignovali a začali chlastať.
O 15:00 sme sa dozvedeli, že letisko Praha sa otvorí okolo 18:00. Ba dokonca z Prahy mali priletieť náhradné posádky lietadiel. Teda vlastne len jedna úplná a jeden pilot na vyše.
O 21:00 konečne bolo jasné, že odletíme. Dve lietadlá do ktorých natrepali zvyšných ľudí z troch lietadiel a jedno lietadlo z batožinou.
V Prahe to bol síce stres, ale dobre zorganizovaný. Mal som šťastie, že si ma Američania zapamätali, lebo keď som doletel pred deskom ČSA bolo už asi 200 ľudí a už som si myslel, že budem na letisku až do rána. Lietadlo mi malo letieť až o 8:50. našťastie ma amici zavolali k sebe a tak som vybavil všetko potrebné v priebehu 15 minút.
Môj prílet z Dubaja do Košíc sa zhruba omeškal o 20 hodín s toho 12 hodín som strávil na letisku v Budapešti.
