Róberta poznám už dlho, no až nedávno, keď som sa s nim opil v miestnom bare, sa mi Róbert priznal s jeho minulosťou. Jeho spoveď začala asi tak po šiestom poldeci. Barmanka nám práve doniesla ďalšie kolo, keď Robovi vyhŕkli slzy.
"Pripíjam na svoju skvelú mamku", povedal z ničoho nič, a pokračoval v monológu. "Vieš, že som žil dlho mimo republiky a vrátil som sa, až keď mi pred rokom zomrela mamka. Bola to skvelá žena.Nikdy som ti nehovoril nič o mojom otcovi a ty si sa nikdy nepýtal. Bol to hajzel na pohľadanie. Alkoholik a násilník. My dvaja sme sa stretli až na výške a tak nevieš, že som občas prišiel do školy riadne zmodrený, hlavne vtedy, keď som sa snažil chrániť mamu. Do sveta som ušiel hlavne preto, že som sa nemohol dívať na moju mamku, ako sa o neho stará aj napriek tomu, aký bol kým nedostal rakovinu. A pravdu povediac potom sa to ešte zhoršilo. A mamka len drela a plakala.No nikdy ani len slovkom sa nesťažovala. je tomu práve rok čo utrápená zomrela. Je mi to tak strašne ľúto."
Objednal som ešte ďalšie kolo a navrhol som Robovi, že sa pôjdeme prejsť na cintorín a zapálime sviečku na jej hrobe.
