Chvíľu okoliu trvalo kým si zvyklo no nakoniec preformatovalo moj obraz v periférnej pamäti.
Na tento okamžik som čakal a jedneho dňa som sa obliekol do šušťákov, mikiny a tenisiek, dokonca aj šiltovku som si nasadil na hlavu a vydal sa na skusy a skutočne. Prvé čo som si všimol moja chrbtica sa zaguľatila, chôdza rozkývala a zrazu som sa stal neviditeľný. Nie nebolo to šiltovkou narazenej do čela bolo to sposobene preformatovanou periférnou pamäťou okolia.
Javí sa mi to tak, akoby sme vnínmali len to v čom sme v zaostrenom kontakte naších vnemov. Akoby sme boli v nejakej uzavretej guli do ktorej si vnemy púšťame nejakou štrbinou vnímania. Tieto vnemy prebiehajú neustále. Ale na stenách gule sú premietané naše spomienky vnemov. Zenový majstri vravia "tu a teraz" asi vedia, že realita ktorú cítime okolo nás je len skladačkou naších spomienok a že už dávno nie je skutočná, ba dokonca je deformovaná dohodou. Dohodou, ktorú navzájom uzatvárame, čím vytvárame našu realitu. V skutočnosti ani len dvaja ľudia na autobusovej zastávke či v bare nevníma prostredie rovnako. Rovnako nevnímame ani osoby okolo nás, ak práve nestoja pred našou štrbinou vnímania, premietame si ich takých, akých si ich pamätáme.
A čo vlastne tým chcem povedať? Nič iba som sa tak pozastavil nad vnímaním sveta a jeho reality.
